Úzkosť, v živote a športe

18.09.2023 | Prečítané: 154x

Mgr. Peter Hvorka
www.quies7.sk
www.pioz.sk
Uverejnené: Futbalový tréning 2023/3

Úzkosť ako jeden z hlavných fenoménov dnešnej doby? Pri pohľade na procesy, ktoré sa v spoločnosti dejú, sa nám táto myšlienka ponúka ako stále viac reálnejšia. Prítomná nadmerná snaha procesy kontrolovať, tendencia mať vytýčené presné postupy a poznať všetky možné riziká, nás privádza do sveta, z ktorého sa vytráca krása a sloboda, a kde o túžbe poznať a podmaniť si svoj svet čítame nostalgicky už len v starých knihách, ktoré na nás našťastie stále neprestali dýchať. Úzkosť je prvotne definovaná ako emočný stav napätosti, nepokojnosti, obáv, atď. Niekedy sa prelína so strachom, ale ten nie je nevyhnutnou podmienkou. Strach má konkrétny objekt, úzkosť vie byť prítomná aj bez konkrétneho objektu. Leží v človeku a nie je vždy ľahké ju identifikovať. Úzkostný človek nevie spočinúť, potrebuje sa hýbať, myslieť, riešiť, rozumieť, podávať výkon, a prežíva pocity neustáleho ohrozenia. Výraznejšie formy úzkosti sa prejavujú v rôznych psychických poruchách a sú klasifikačne popísané. Úzkosť, o ktorej chcem v tomto texte písať je iná, má jemné a skryté formy a pre jej poznanie je potrebné základné definície úzkosti rozmeniť na drobné a detailne sa zamýšľať nad prežívaním a správaním jednotlivca a nad následnými spoločenskými javmi. Človek nemusí svoju úzkosť vnímať, jeho život môže pripomínať ideálny projekt a nikoho nenapadne hľadať v jeho správaní kompenzáciu skrytej úzkosti. Môže byť pokladaný za dobrého, snaživého, milého, cieľavedomého, ochotného, pracovitého, múdreho, poriadkumilovného, za odborníka, za ideálneho trénera, alebo športovca, ktorý žije športom a dáva do neho všetko. A môže to tak naozaj byť, dobré vlastnosti ľudí sú žiadúce a nemusia byť následnom úzkosti, problém však nastáva, ak následkami úzkosti sú. Prezliekanie úzkosti za cnosť vnímame naprieč celou spoločnosťou. Dieťa dnešnej doby sa s úzkosťou rodičov prezlečenou za starostlivosť stretáva na každom kroku. Olepené reflexnými prvkami sa pomaly a bezpečne hýbe na odrážadle priviazané istiacou šnúrou k ruke otca, v sprievode matky naloženej bio tyčinkami, vodou, a vecami na prezlečenie, smerom k certifikovanému detskému ihrisku. Ako takéto dieťa môže rozvinúť svoj potenciál a ako bude žiť v dospelosti? Niektoré školy v úzkostnej snahe ochrániť deti pred potencionálnymi útokmi zamedzili prístup rodičov do budovy školy alebo školskej družiny. Koľko má tento v podstate správny a ušľachtilý cieľ nežiadúcich vedľajších efektov a aký to má vplyv na zdravý vývin dieťaťa? Čo môže prežívať dieťa najnižších ročníkov, keď vie, že jeho rodič nemá žiadnu možnosť za ním prísť a jediné, čo môže robiť je zvoniť na bráne a čakať? Nemohli deti chrániť inak, a nie zamedzením prístupu rodičom? Nehovorí celá psychologicko- psychoterapeutická teória o dôležitosti vzťahu dieťaťa a rodiča? Prečo sme ochotní to prehliadať kvôli potencionálnym málo pravdepodobným rizikám? Riziká sú prítomné vždy a úzkostná snaha o prekrytie ich neodstráni. Osoby trpiace klinicky významnou úzkosťou ležiace na psychiatrických oddeleniach by nám vedeli rozprávať, čoho všetkého boli schopné sa báť a aké od reality odtrhnuté zabezpečovacie mechanizmy zvolili, aby eliminovali nebezpečenstvo. Prečo ideme touto cestou? Prejavy úzkostnej snahy manažovať všetky premenné sa nedejú len z dôvodu ochrany pred rizikami, dejú sa aj v snahe o dosiahnutie pozitívnych cieľov. Úzkostný rodič napríklad kontroluje s dieťaťom každý večer domáce úlohy, alebo ho vždy preskúša z učiva na druhý deň. Dieťa tak nemá priestor naučiť sa dôvere v seba, signál, ktorý mu úzkostný rodič vysiela je: „ nie si ešte dosť dobré, potrebujem ťa kontrolovať, aby si neurobilo chybu“. Vo vzťahu trénera a športovca sú podobné riziká. Uvedomujem si, že tréneri majú svoje výcviky a didakticky vedia, čo robia. Príklad s rodičom, ktorý skúša dieťa aj keď to nepotrebuje bol extrémny, ale dobrý na ilustráciu. Hovoríme o skrytej úzkosti prezlečenej za cnosť a skrytej tendencii mať výkon športovca pod kontrolou, čo môže vyzerať ako starostlivosť, či odborný dohľad. Principiálne je takáto úzkosť založená na nezdravej potrebe trénera detailne kontrolovať tréningový proces a cítiť ohrozenie z možnosti, že by proces mohli ovplyvniť aj iné ako ním kontrolované premenné. To je samozrejme nemožné, lebo každý proces ovplyvňujú premenné, ktoré nie sme schopní predpokladať a už vôbec nie kontrolovať. Vo všeobecnosti je v živote viac vplyvov, ktoré nekontrolujeme, ako tých, ktoré kontrolujeme. Snaha o kontrolu nám znemožňuje slobodne reagovať. Bráni nám byť v kontakte so svojou prirodzenosťou a z nej vychádzajúcou funkčnosťou. Prirodzenosť vždy predchádza funkčnosť a techniku. Rozoberali sme to v texte o výkonnosti a vieme, že výkonnosť nemôže byť odtrhnutá od prirodzenosti. Čiže ak sme paralyzovaní úzkosťou, nikdy nemôžeme byť výkonní tak, ako keby sme paralyzovaní neboli. Úzkostný tréner môže kontrolovať každý pohyb dieťaťa a snažiť sa ho korigovať, prípadne sa rigidne drží plánu a nevníma aktuálne potreby jeho zverenca. Nevie sa prispôsobiť potrebám tréningu, nevie sa prispôsobiť vývinu zápasu alebo preteku. Niečo mu bráni urobiť zmenu opustiť plán a sprostredkovať ju aj svojmu zverencovi. Nedôveruje sebe, svojim pocitom a bojí sa spraviť rozhodnutie. Športovci pod jeho vedením, ako to už býva, robia presne to isté, držia sa a skúšajú dookola niečo, čo nefunguje a nevedia urobiť zmenu. Bazálna úzkosť bráni ich prirodzeným rozhodovacím a následne vykonávacím procesom. Výkonnosť ako mieru naplnenia subjektívnej potreby športovca tréner u športovca nedosiahne, ak bude úzkostne sledovať svoju potrebu, či plán, a nedovolí si vidieť a sprevádzať jedinečný vývinový proces športovca.

V športe sa stretávajú dve základné skupiny úzkosti, a to úzkosti trénera a úzkosti športovca. Ak chce tréner regulovať úzkosť športovca, potrebuje mať regulovanú vlastnú úzkosť. Úzkostlivosť a snaha držať sa bezpečných a známych spôsobov sú uložené hlboko v prežívaní človeka. Športovec ani tréner nie sú iní na tréningu a iní doma, alebo v škole, či práci. Naviac problém úzkosti a úzkostného správania je dnes celospoločenský a je ťažké sa z neho vyslobodiť. Psychologické fenomény v prostredí športu sú vždy prepojené s rovnakými fenoménmi v spoločnosti, alebo v rodinách. Prostredie športu je ovplyvňované spoločnosťou a šport ovplyvňuje spoločnosť. Techniky na znižovanie kontroly počas výkonu čiastočne pomáhajú, ale keďže sú sami o sebe založené na kontrole procesu znižovania kontroly, asi nebudú riešiť podstatu. V hre sú relaxačné a dýchacie cvičenia, ktoré tiež čiastočne prinášajú efekt v konkrétnom čase a mieste, ale taktiež kĺžu po povrchu. Odstraňujú príznaky, ale nie príčiny. Vizualizačné techniky, kde si športovci predstavujú svoj výkon, sú taktiež sporné. Rámcovo môžu situačne výkonu dopomáhať, ale úzkostná potreba kontrolovať budúci priebeh je v nich prítomná a sekundárne zneschopňuje športovca reagovať na nové nepredvídané premenné, ktoré sa vždy objavujú. Práca na odstraňovaní zvnútornenej úzkosti vyžaduje odvahu. Vráťme sa k dieťaťu na povrázku, ktoré rodičia vedú na ihrisko. Spraviť to inak, odviazať dieťa, nech slobodne kráča pri rodičoch a dôverovať mu, že sa nerozbehne pod okoloidúce auto, nie je jednoduché. Spomeňme si ale na čas pred 30-40 rokmi ako po mestách a dedinách behali deti, ako išli samé do školy, samé na tréning a zvládali to. Vidíme, že v sebe mali sebaregulačný mechanizmus, ktorý ich chránil. Tie deti sme boli my. Dnešné deti, aj tie už dospelé, ho v sebe majú tiež a zúfalo čakajú, že im niekto bude dôverovať. Sú tréneri, ktorí idú s deťmi na preteky do väčšieho mesta a po preteku deti vypustia v meste. Staršie deti strážia mladšie, rozbehnú sa po obchodnom centre a potom sa v dohodnutý čas vrátia k trénerovi. Alebo sa idú počas tréningu bicyklovať, zablúdia v lese, nemajú signál, tréner nepanikári, zastane, počká, deti sa časom nájdu a tréning pokračuje. Takéto príklady trénerov sú pre deti ostrovy pokoja a normálnosti a je dobré, že existujú. V samotnom tréningu alebo zápase sa deje podobný proces. Tréner vypúšťa svojich športovcov do ich športového priestoru a dáva im inštrukcie, čo v ňom majú robiť. Robí to opakovane predtým aj potom, ale vrcholom jeho umenia je, čo robí, keď sú jeho zverenci v akcii, keď sa snažia spraviť to, čo od nich tréner očakáva. Vtedy sa deje završovanie celej trénerskej práce. To, čo trénerovi v tejto chvíli ostáva je len dôvera, že jeho zverenec to raz spraví správne a v správny čas. Moment, kedy športovec má previezť techniku, spraviť rozhodnutie, akciu, vystreliť alebo prihrať, je len v jeho kompetencii. Tréner ho v tom momente nemôže riadiť ani inštruovať, nemá nad športovcom kontrolu. Dôvera v sebe nenesie žiadnu kontrolu, nevyvíja na športovca tlak, a tak reguluje úzkosť a zabraňuje jej rozvoju. Dôvera v tomto ponímaní je širší pojem ako len dôvera v to, že to športovec zvládne správne a hneď. Dôvera v sebe nesie aj rozmer prípadného neúspechu. Dôvera odovzdáva všetko do rúk športovca a nenecháva nič v rukách trénera. Podobne ako keď rodič pustí dieťa a ono urobí prvé kroky. Bez dôverujúceho pustenia ruky sa dieťa chodiť nenaučí. Tu sa opäť vraciame k podstate trénerstva, ktoré je nositeľom zvnútornených rodičovských figúr. Športovec a zvlášť detský, potrebuje vedieť, že tréner je s ním bez ohľadu na výsledok. Práve vtedy v tomto pocite prijatia vie podať dobrý výkon. Úzkosť pociťuje dieťa už v rannom detstve a matka je jej najlepší regulátor. Nič iné nevymyslíme, môžeme sa len približovať k tomuto ideálu. Robia to psychoterapeuti a potrebujú to robiť aj tréneri. Úzkostná matka však nepôsobí regulujúco na úzkosť dieťaťa. Úzkostná matka robí opatrenia, používa nočného elektronického strážcu, má množstvo aplikácii, kŕmi dieťa podľa plánu a nie podľa toho, kedy je dieťa hladné. Sleduje svoje úzkostné ciele a nie potreby dieťaťa. Dieťa sa cíti nepochopené, opustené a nerozvíja sa. Matka správne reguluje úzkosť dieťaťa len blízkym nahliadaním na jeho prežívanie. Zamýšľa sa nad tým, čo dieťa prežíva a dáva mu vedieť, že vie o jeho úzkosti. Tým sa úzkosť reguluje a dieťa sa učí ju zvládať. Tréner môže skĺznuť do technokratického prístupu a nebude pôsobiť regulujúco na úzkosť športovca. Je v poriadku ak v tréningu využíva rôznorodé moderné poznatky a metódy, z hľadiska regulácie úzkosti je však podstatný jeho vzťah so športovcom a jeho dôvera v športovcov slobodný proces zrenia. Trpezlivá dôvera v proces športovca pôsobí na hlbšie osobnostné štruktúry, reguluje úzkosť a buduje všeobecnú odolnosť. Niekde som čítal, že Láska vyháňa strach. Do takejto hlbokej výšky sme v tomto texte nešli, ale môžeme tvrdiť, že dôvera je jednou z nenahraditeľných charakteristík Lásky, preto by to mohlo fungovať.

Toľko v skratke o úzkosti v športe. Rozmýšľal som, že na záver rozpíšem príklady ako pracovať s konkrétnymi formami úzkosti, ale uvedomil som si, že by to bolo úzkostné. Úzkosť má množstvo prejavov a podstatné je pracovať s ňou principiálne. Keď budeme písať návody nato, ako sa zbaviť úzkosti pri kopaní priameho kopu, úzkosť sa objaví v inej časti hry, a tak môžeme písať ďalšie a ďalšie návody na každú situáciu, ktorá sa počas hry môže objaviť. Princípy však ostávajú platné a dôverujem, že si v texte každý čitateľ nájde myšlienku, ktorá ho osloví.