Mgr. Peter Hvorka
www.quies7.sk
www.pioz.sk
7/2023
Keď som bol na škole, o blízkosti som uvažoval v osobno-vzťahovej rovine, a jej dôležitosť v práci psychológa som nevnímal. O potrebe blízkosti v práci psychoterapeuta som neuvažoval, nakoľko som netušil, že psychoterapia ako špecifická činnosť, s psychológiou súvisiaca len okrajovo, existuje. Psychoterapiu som vnímal len ako pojem označujúci prácu psychológa. Neskôr, ku koncu štúdia, som existenciu psychoterapie a jej rôznorodosť vnímať začal. Videl som ako sa spolužiaci profilujú, vnímal som uvažovanie vyučujúcich a tiež ponuku viacerých výcvikov. Debaty o tom, čo kto bude po škole robiť, boli stále častejšie. Moju cestu som mal jasnú, psychológii ani psychoterapii som sa venovať nechcel, takže dilemu čo ďalej s pracovným životom som mal vyriešenú. V mojom okolí som si uvedomoval, že mladí psychológovia a psychologičky majú často záujem pracovať s deťmi. Bolo to logické a schvaľoval som to, veď s deťmi je to predsa jednoduchšie. Treba sa s nimi hlavne hrať, kresliť, stavať kocky a veľa ich chváliť. Dobrá voľba na začiatok kariéry psychológa. Teraz po určitej psychologicko- psychoterapeutickej praxi, v ktorej som nakoniec oblúkom skončil, a po skoro desiatich rokoch vo výcvikoch v detskej psychoterapii, ju vnímam ako najťažšiu formu terapie, a určite nie ako dobrú a jednoduchú voľbu na začiatok. Fenomén vábivej jednoduchosti psychoterapie niektorých špecifických skupín klientov je lákavý, ale zradný. Terapeutovi dáva falošný pocit istoty bez potrebného know-how. Nenúti ho zamýšľať sa a klienta poškodzuje. Tento fenomén sa asi najviac prejavuje v práci s deťmi, aj preto som ju použil ako príklad, ale prejavuje sa aj v iných oblastiach psychoterapie. Významne ohrozená je skupina klientov, hľadajúcich pomoc párových terapeutov. Na pomoc párom sa odhodlávajú rôzne osoby alebo organizácie, ktoré sú často viac motivované ako kvalifikované. Poskytnúť funkčnú pomoc trpiacemu páru vyžaduje odbornú zrelosť dosiahnutú procesom vzdelávania a praxe. Poradenské a aktivistické formy pomoci môžu mať podpornú funkciu, ale nie sú primárne vhodné pre pomoc párom v kríze. Túto úlohu zastáva psychoterapia, preto sa v tomto texte budeme zaoberať psychoterapeutmi a psychológmi, ktorí sa párovou terapiou zaoberajú profesionálne a majú potrebný vedomostný a zážitkový základ.
O čo vlastne v párovej terapii ide? V partnerstve ide samozrejme o lásku, alebo presnejšie o Lásku. Tú v rukách ako psychoterapeuti nemáme, veje kam chce a prebúdza sa kedy sa jej chce. Psychoterapeut pracuje s emocionalitou a jej narušeniami. Jeho práca je umožniť klientovi byť tým, čím je. Umožniť mu byť slobodný v túžbe a odvážny v jej naplnení. Terapeut pracuje vo vzťahu, vníma svoje prežívanie, ktoré v ňom klient vyvoláva, a v správny čas ho klientovi prináša. Premýšľa nad prežívaním klienta, uvedomuje si, čo s ním klient emočne robí, nereaguje len na jeho správanie, ale prináša mentalizačné pohľady, ktoré sú iné ako bežné spätné väzby klientovho sociálneho okolia. Tieto procesy sa dejú v ich blízkom vzťahu. Terapeut sa približuje, vytvára podmienky, aby klient zažíval niečo podobné ako mal zažívať v rannom detstve pri matke. Klient potrebuje uveriť, že terapeutický priestor je bezpečný a môže v ňom byť tak, ako potrebuje. V individuálnej terapii sa tento proces deje inak ako v párovej, nakoľko terapeut ho priamo ovplyvňuje cez svoje prežívanie. Klasické vyjadrenia typu napr.: „cítim sa teraz pri Vás takto...“ fungujú a rozprúďujú pravdivý a blízky emočný liečivý kontakt s klientom. Profesionálna terapeutická blízkosť je vo svojej podstate paradoxná. Klient prechádza procesom získavania dôvery v to, že terapeut to s ním myslí vážne, je mu naozaj blízky a má o neho reálny záujem, aj keď klient vie, že to trvá len 50 minút do týždňa a terapeut to má zaplatené. Vo vzťahu s matkou, alebo neskôr vo vzťahu medzi partnermi, táto paradoxnosť nie je, tieto vzťahy sú prirodzene a reálne blízke. Prehlbovanie procesu terapeutickej blízkosti koreluje s procesom uzdravovania klienta. Čím viac si klient dovolí ísť do blízkosti s terapeutom, tým viac to naznačuje jeho pevnosť a schopnosť uniesť objektívnu realitu stretnutia s druhým človekom, ktorý je aký je a nie akým by ho chcel klient mať. V terapii reparujeme niečo čo sa nerozvinulo, alebo sa rozvinulo nesprávne, preto pre uzdravenie potrebuje proces objektivizácie prebehnúť nanovo a správne. Keby prebiehali rôzne vývinové procesy prirodzene správne v detstve, nemali by sme prácu. Detskí terapeuti majú v tomto nenahraditeľnú úlohu. Pri správnej terapeutickej práci s detským klientom zastavia patologický vývin a ochránia svojich klientov od trvalého zvnútornenia nežiadúcich osobnostných čŕt a vzťahových vzorcov.
Čo sa ale deje v páre medzi mužom a ženou, ako má terapeut sprostredkovať uzdravenie tohto vzťahu? Ako má v párovej terapii naštartovať všetky vyššie spomenuté procesy, a hlavne medzi kým by mali tieto procesy v párovej terapii prebiehať? Čo a medzi kým, je najzásadnejšia otázka párovej terapie. Má terapeut vytvárať blízky vzťah s jedným a potom s druhým z partnerov, má to striedať a vyvažovať, aby sa cítili rovnako uznaní a hodnotní? Má mať okrem párových stretnutí aj individuálne stretnutia s partnermi? Dalo by mu to predsa pocit nadhľadu, vedel by o partneroch viac ako oni o sebe navzájom, a mohol by to využiť. Má hodnotiť názory a postoje klientov a robiť medzi nimi rozhodcu? Nie, nič z toho robiť nemá! Terapeut má podporovať partnerskú blízkosť jeho klientov a táto blízkosť je pre neho nedotknuteľná. Podobne ako je nedotknuteľná pre všetky ďalšie osoby. Počnúc rodičmi, svokrovcami, deťmi, kamarátmi, či kolegami, alebo hocikým kto nás napadne. Medzi muža a ženu nemôže vstúpiť žiadny tretí človek, je to realita, pred ktorou sa potrebuje skloniť aj párový terapeut. Terapeut v párovej terapii je blízko, ale ostáva na paralelnej koľaji. Nemôže využívať klasické postupy rozprúďujúce emocionalitu medzi ním a klientom ako v individuálnej terapii, priebeh párovej terapie by to poškodilo. V správne prevedenej párovej terapii sa proces rozprúdenia emocionality deje medzi partnermi, terapeut sa medzi nich nestavia, emočný proces nahliada zvonka a nedotýka sa ho. Pravý kontakt je možný len dvom a tí dvaja sú partneri navzájom. Svoj protiprenos k jednotlivým partnerom si terapeut stráži a nevyjadruje ho, vytvára však podmienky, aby partneri vnímali vlastné pocity a podľa potreby ich tomu druhému vedeli vyjadriť a prijať, keď sú im od partnera vyjadrené. Partneri prichádzajú do terapie väčšinou v konfliktnej fáze, kedy majú voči sebe rôzne výhrady, nevedia komunikovať, nevedia konzumovať bežné súčasti partnerského či manželského života. Upínajú sa na deti, na prácu, na individuálne potreby, či záujmy každého z nich. Toho druhého často vnímajú ako niekoho, kvôli ktorému ich nemôžu napĺňať. Pre terapeuta je lákavé a priam sa ponúkajúce pomôcť im tieto funkčné problémy upratať. Pomôcť im naučiť sa asertívne vyjadrovať, robiť kompromisy, nájsť primeranú rovnováhu medzi individuálnymi a spoločnými potrebami. Vedieť si rozložiť čas pre seba, pre deti, a podľa najmodernejších návodov si dopriať pravidelný spoločný a výlučný partnerský čas. Terapeut môže odporučiť jeden večer do mesiaca ísť na rande, do kina, či na kávu. Odvážnejší terapeut odporučí spoločný večer dokonca jedenkrát v týždni a namiesto kávy navrhne červené víno. Najodvážnejší terapeuti sa opýtajú na sex, rozoberú s klientami ich potreby v tejto oblasti. Technicky všetko správne, ale keby sme robili len toto, nemohli by sme to nazývať terapiou. Bol by to len manažment správania. Aké ťažké je prepnúť z roviny manažmentu a edukácie do roviny terapie. Klienti nás zavalia problémami, podvedome tým orámcujú terapeutický priestor a chcú nás udržať v ich orámcovanom svete napriek tomu, že v ňom sami trpia. Vyjsť von je pre nich nebezpečné, znamenalo by to kontakt s realitou, o ktorej často ani nevedia, že existuje, a potrebu následnej zmeny. Je na nás, aby sme spolu s nimi z tohto rámca citlivo vystúpili a doviedli ich k uvedomeniu a náhľadu. Vyslobodzujúci je vždy zážitok druhého. Keď klient cíti terapeuta a naopak keď vie, že aj terapeut cíti jeho a rozumie mu. V párovej terapii terapeut potrebuje takéto emočné stretnutie sprostredkovať partnerom navzájom medzi sebou, nie medzi ním a jedným z partnerov. Nedosiahne to, pokiaľ bude len manažovať ich správanie a reagovať na problémy, ktoré prinášajú, a už vôbec to nedosiahne, keď bude odporúčať červené víno. Manželskému zblíženiu napomáha zásadne šumivé víno francúzskeho, talianskeho, alebo španielskeho pôvodu. Potrebné je však, aby partneri po tom začali túžiť sami, nie na základe odporučenia. V párovej terapii je priestor na zážitok bezpečnej emočnej nahoty, kedy si jeden dovolí ukázať sa druhému. Zdanlivo jednoduché, ale je časté, že tento zážitok partneri zažijú prvýkrát až v terapii. Alebo spomínajú, že ho zažili niekedy na začiatku vzťahu a potom už dlhé roky nie. Ak v individuálnej terapii vieme, že v takomto stretnutí terapeuta a klienta (v Gestalte nazývanom „kontakt“, alebo Winnicottom nazvané „stretnutie myslí“) sa rozbiehajú uzdravujúce procesy, môžeme predpokladať, že tieto procesy sa rozbiehajú aj v emočnom stretnutí medzi partnermi. Dokonca hypoteticky môžeme predpokladať, že ak takéto stretnutie je liečivé pre osobnosť klienta v individuálnej terapii, v párovej terapii je liečivé nielen pre partnerský vzťah, ale aj pre individuálne osobnosti partnerov. Blízky a darujúci sa vzťah matky k dieťaťu a dieťaťa k matke je nenahraditeľný pre vývin dieťaťa. Dieťa si nárokuje celú matku, je pred ňou emočne nahé a nepočíta s tým, že ho matka opustí. Mohol by byť blízky a darujúci sa vzťah muža a ženy v celoživotnom partnerstve uzdravujúcim pre individuálne osobnosti partnerov a mohol by reparovať ich vnútorné osobnostné nastavenia? Za predpokladu, že partneri prežívajú spolu emočné stretnutia, vedia sa ukázať jeden druhému vo svojej emočnej nahote a sú v nej druhým prijatí, by hypoteticky uzdravujúci proces prebiehať mohol. Ten samozrejme neprebehne, ak nemajú istotu trvácnosti a nerozlučiteľnosti vzájomného vzťahu, rovnako ako ju potrebuje mať dieťa s matkou v rannom detstve. Bolo by zaujímavé túto problematiku hlbšie preskúmať. Prípadné zistenie, že v stabilnom nerozlučiteľnom potenciálne celoživotnom a blízkom partnerstve by mohli prebiehať uzdravujúce procesy podobné tým, ktoré prebiehajú v terapii, by mohlo byť zaujímavé. Poďme ale späť k uzdravovaniu partnerského vzťahu. Ambícia tohto textu nie je edukačná, má len privádzať čitateľa k zamýšľaniu sa nad procesom a cieľom párovej terapie. Ako v každej terapii, aj v párovej pracujeme s vnútornou realitou klientov. S tým, ako to klienti majú so sebou a s partnerom. Čo potrebujú a čo im bráni v naplnení potrieb. Nakoľko chcú byť partnerom videní a nakoľko chcú pravdivo vidieť, čo prežíva ich partner. Milovať z diaľky nie je možné. Nie je to možné ani na základe dohôd a vymedzovania sa, a ani v konfluencii. Je to možné len v blízkom stretnutí dvoch slobodných osôb, ktoré sa navzájom vidia, dávajú a rešpektujú. O toto sa usilujeme na sedeniach párovej terapie. V počiatku väčšiny partnerských vzťahov je prítomná emočná blízkosť a diadické fokusovanie. Neskôr sa často tieto charakteristiky zo vzťahu vytrácajú a do terapie prichádzajú partneri, ktorí ich majú takmer úplne prekryté niečím, čo im bráni sa navzájom vidieť. Argumentovať tým, že je to zapríčinené stratou zamilovanosti, s ktorou odchádza aj blízkosť a existenciálny fokus na partnera, by bolo zjednodušujúce. Zamilovanosť odchádza a do vzťahu sa nikdy nevráti taká, aká bola na začiatku, ale fokus na partnera sa vrátiť môže, presnejšie môže sa znovuobjaviť. Terapeut tento fokus sprostredkováva a čaká, aký proces to v páre naštartuje. Môže to znamenať začiatok cesty približovania sa, ktorá v čase a opakovaných stretnutiach partnerský vzťah zachráni. Môže to ale znamenať aj opak, a partneri si uvedomia, že spolu byť nechcú. Naša práca nie je zachraňovať partnerstvá, ale privádzať klientov na cestu hlbokej a pravdivej prirodzenosti. Ak terapeut správne privedie pár k vzájomnému kontaktu a nenaštartuje sa dávno zabudnutá blízkosť ani po opakovaných pokusoch v dlhšom časovom odstupe, záchrana partnerstva môže byť ohrozená.
Praktické prevedenie operácie znovuobjavenia partnerskej blízkosti v terapii je komplikovaný proces, ktorý je ťažko v krátkosti opísať. Vyžaduje všeobecnú terapeutickú zručnosť aplikovanú na špecifiká párovej terapie. Individuálna a skupinová terapeutická práca s dospelým klientom je relatívne dobre edukačne uchopená. Rozvinutý systém výcvikových inštitútov je funkčný a psychoterapeuti si vedia vybrať, kde sa budú vzdelávať. Aj keď terapeutická práca so špecifickými skupinami ako sú deti, alebo páry, vychádza pre konkrétneho terapeuta z jeho domovského psychoterapeutického smeru, je potrebné ďalšie špecializovanie sa. Základné psychoterapeutické výcviky sú primárne zamerané na terapeutickú sebaskúsenosť účastníka výcviku a rozvoj jeho všeobecných terapeutických schopnosti. Špecifikami práce s vybranými skupinami klientov sa zaoberajú len marginálne. Špecifické vzdelávanie prebieha v rôznych nadstavbových výcvikoch. Je na každom terapeutovi, aby citlivo vnímal potrebu svojho rastu, a prípadne využil formy nadstavbového vzdelávania.