Mgr. Peter Hvorka
www.quies7.sk
www.pioz.sk
2/2023
Uverejnené: Futbalový tréning 2023/1
Sigmund Freud raz povedal, že v každej posteli sú vždy šiesti ľudia.....Všetci tréneri, ktorí sa teraz preľakli, že robia niečo zle, keď sú tam len dvaja, sa môžu ukľudniť. Ako veľa psychologických vyjadrení, aj toto je symbolické a nejde o počet fyzických osôb. Freud pracoval s vnútornou realitou človeka, s tým, čo ho reálne a silne ovplyvňuje, ale nie je to vždy viditeľné, ani pre samotného človeka ani pre jeho okolie. V našom treťom článku sa budeme zaoberať jedným z najpodstatnejších faktorov vplývajúcim na život človeka a jeho zrenie, a tým je rodičovský vplyv. Moderná psychoanalýza a ďalšie z nej vychádzajúce psychoterapeutické smery v kooperácii s neurologickými zisteniami rozvinuli a prehĺbili základné Freudom pomenované rámce. Pomenovávať fakty je len diagnostický cieľ, psychoterapeutický a v užšom význame aj trénerský cieľ je pomenovávať fakty vo vzťahu a spôsobom, ktorý reparuje neprirodzené vnútorné nastavenia a vytvára priestor pre rozvoj a rast.
Ako to teda Freud myslel s povestnou manželskou posteľou? Tvrdil, že okrem dvoch partnerov sú s nimi vždy aj ich rodičia. Sú prítomní v podobe podvedomých vzorcov, ktoré ich deti, teraz už dospelí partneri, žijú a opakujú. Keď to prenesieme do futbalového prostredia je to desivá predstava. Na zelenom poli stoja proti sebe dve mužstvá po 33 hráčov a každé má troch trénerov. Lebo aj s trénermi sú prítomní ich rodičia. A do toho ešte mamy neprihrávajú otcom a otcovia mamám, niektorí otcovia podnikajú sólové útoky na bránu a zabúdajú nato, že hrajú kolektívnu hru, niektoré mamy sa boja, aby synovia po zápase nemali na predkolení modriny a iné rozmýšľajú, či na slnku nedostanú úpal a či sa pred zápasom dostatočne napili. Približne toto a pravdepodobne oveľa viac sa môže diať vo vnútri detského športovca. Samozrejme na podvedomej úrovni, dieťa si to neuvedomuje. Ten, kto si to má uvedomovať a pracovať s tým, je tréner. Detský športovec na takto komplikovaný vnútorný svet emočne reaguje a následne svoju emocionalitu prejavuje aj navonok v správaní a v športovom prejave. Niektoré dieťa sa stiahne, uzavrie, niektoré sa viac snaží, niektoré čaká, ako sa na neho otec pozrie, niektoré dúfa, že sa na neho otec nepozrie. A potom sú tu športovci, detskí aj dospelí, ktorí to vedia spraviť inak ako ostatní, vedia sa v správny čas slobodne rozhodnúť, zachytiť a spracovať prihrávku, alebo sa postavia niekam, kde majú v tej chvíli stáť, a tak pomôžu celému tímu vytvoriť gólovú šancu. Majú prehlaď o hre a vedia, že sú tam za seba a chcú hrať. Vedia, že ich rodičia sú na tribúne a fandia im, ale nie sú s nimi na ihrisku. Takto slobodné dieťa je snom každého trénera, zmyslom a výsledkom jeho práce. Neoddeliteľné spojenie rodiča a dieťaťa je však realitou, do ktorej sa potrebuje tréner ponoriť. Táto realita presahuje celé dieťa a dieťa nie je schopné z nej technicky vystúpiť. Postupným zrením sa vzťah dieťaťa a rodiča mení a dieťa je stále viac autonómnejšie a slobodnejšie. Všeobecne platí, čím je vzťahová väzba medzi dieťaťom a rodičom bližšia a stabilnejšia, tým sa dieťa stáva sebavedomejšie a silnejšie. Ako to využiť v tréningu a ako na tento proces vplýva vzťah trénera a rodiča? Aký má byť tento vzťah? Rešpektujúci, jednostranne submisívny alebo autoritársky, ekonomicky závislý, kamarátsky alebo odťažitý? Tréner alebo trénerka sú sekundárne otcovské alebo materské figúry, ako sme hlbšie rozoberali v článku o podstate trénerstva. Ich úlohou je otvárať dieťaťu svet športu pri zachovaní princípov rodičovskej figúry, ktorú v nich dieťa hľadá a nerivalizovať s primárnymi rodičovskými figúrami, ktorých nositeľmi sú rodičia. Dieťa chce byť s rodičom a chce ochutnávať veľký a nepoznaný svet s trénerom. Nie je prirodzene vybavené vyberať si medzi rodičom a trénerom. Ak je postavené pred túto voľbu, nezvládne ju. Dieťa chce obidvoch. Úlohou rodiča a trénera je vytvoriť podporný vzťah pre dieťa tak, aby dieťa jasne videlo, ktoré role zastáva tréner a ktoré rodič, a ich vzájomný vzťah a rešpekt.
Téma vzájomnej podpory rodiča a niekoho tretieho nie je prítomná len pri trénerstve. Jej potrebu nachádzame v každom vzťahu, do ktorého dieťa vstupuje v rámci svojho začleňovania sa do spoločnosti, napr. vo vzťahu rodič a učiteľ, rodič a lekár, alebo napr. aj rodič a starý rodič. Dieťa do sveta nevstupuje samé, ale vždy cez vzťah s rodičom, v neskoršom veku vývinu cez mentálnu reprezentáciu tohto vzťahu. Ak vytesníme v prístupe k dieťaťu tento fakt, snahy ovplyvniť vývin dieťaťa budú neúspešné. Moderná detská psychoterapia v tomto udáva trend a ostatné spoločenské systémy zaoberajúce sa prístupom k dieťaťu tento trend nie vždy sledujú. Detský terapeut stojí blízko pri dieťati, ale nebojuje a nijak nekonkuruje rodičovi. Často aj vtedy, keď vie, že rodičia dieťaťu podporu nedávajú, alebo mu nejakým spôsobom ubližujú. Napriek náročnosti tohto procesu a tendenciám chrániť dieťa, by sa terapeut nikdy nemal dostať do pozície, kde bude dieťa cítiť, že stojí proti rodičovi. To je hranica, kedy je terapia ohrozená. Terapeut má stáť pri dieťati, ale nie proti rodičovi. Na prvý pohľad paradoxné, ale nevylučujúce sa. Proces podpory má aj opačnú stránku a terapeut potrebuje podporu od rodiča. Vie, že rodič je pre dieťa dôležitejší ako on, ale potrebuje, aby podporoval alebo aspoň rešpektoval jeho terapeutickú prácu a nerivalizoval s ním. V tomto bode terapia často naráža, lebo rodičia túto hru prijímajú ťažšie. Správna terapia totiž od nich vyžaduje zmenu prístupu k dieťaťu a hlavne nový náhľad na seba. Čo vyžaduje odvahu meniť sa. Preto je často pre nich ľahšie podporu terapeutovi a celkovému procesu terapie nedať. Vo veľkej miere sa dieťaťu stav zlepší až keď rodičia zmenia svoje rozmýšľanie o dieťati, a následne aj správanie k nemu. Aby k tomu došlo, ešte predtým terapeut a rodičia potrebujú vytvoriť formu vzťahu, ktorá vytvára priestor nato, aby terapeut vytvoril žiadúci terapeutický vzťah s dieťaťom.
Niečo podobné sa deje aj v tréningovom procese. Tréner je odborník, ktorý pracuje s dieťaťom, a preto potrebuje mať seriózny vzťah aj s jeho rodičom. Vzťah trénera s rodičom vytvára priestor nato, aby tréner nadviazal správny vzťah s dieťaťom a mohol s ním tréningovo pracovať. Celý proces popísaný vyššie sa v podobnej forme odohráva v každom vzťahu, kde rodič svoje dieťa zveruje za nejakým účelom inej dospelej osobe. Rodič hľadá niekoho, kto pomôže jeho dieťaťu s niečím, čo on sám nezvláda. V našom prípade hľadá niekoho, kto pomôže jeho dieťaťu zdokonaliť sa v športe. V tomto procese ale nechce stratiť kontrolu nad tým, čo sa jeho dieťaťu deje. Postupne si overuje ako tréner pracuje, ako to vníma dieťa, robí si svoje závery a chce byť prítomný pri svojom dieťati. Rodič dnešného sveta je oveľa komplikovanejší ako rodič doby minulej. Všeobecný narcizmus dnešnej doby spôsobuje, že rodič je často presvedčený, že robí veci lepšie ako tréner a lepšie ako učiteľ, či terapeut. Rodič potrebuje prijať autoritu trénera tak, aby neohrozil svoju pozíciu prvého človeka pre dieťa. Podobne ako v psychoterapii vzťahy štrukturuje a vytvára terapeut, v športovej príprave je touto autoritou tréner. Stretáva sa s rôznymi druhmi rodičov a je na ňom, ako vstúpi do dobrodružstva vytvárania vzťahu s nimi. Tento proces nie je možné v detskom športe obísť, závisí od neho následný vzťah s dieťaťom. Prípadné odštiepenie športovej prípravy dieťaťa od rodičov je nebezpečné a dieťa to nezvládne. Nebude výkonnostne rásť a dopad na iné oblasti jeho života bude tragický.
Tréner aj rodičia disponujú rôznorodými osobnosťami a ich vzťahy sú vždy jedinečné, preto sa rámcovo pozrieme len na základné typy vzťahov. Cieľom je vždy vytvoriť podporné prostredie, kde rodič uverí trénerovi, jeho spôsobu práce a dovolí mu, aby pôsobil na jeho dieťa. Stane sa to vtedy, keď aj naopak tréner bude rodiča a rešpektovať ako človeka, ktorý je pre dieťa najbližší a najdôležitejší.
Vzťah, kde sa rodič vkladá do submisívnej pozície a prenecháva trénerovi nadmernú moc nad vlastným dieťaťom. Rodič je pasívny, nevníma signály dieťaťa. Nevníma jeho prežívanie. Dieťa sa cíti v športe osamotené. Nemá možnosť s rodičom zdieľať pocity. Tréningový proces je pre dieťa náročný a má dopad na ostatné oblasti jeho života. Dieťa tento proces potrebuje s rodičom zdieľať. Je to dôležité hlavne z hľadiska psychickej regenerácie a vytvárania regulačných mechanizmov potrebných pre proces zvládania. Submisívny rodič sa nevie zamýšľať nad dieťaťom v tréningovom procese, necháva všetko na trénera a opúšťa dieťa v momentoch, kedy by pri ňom mal stáť. Tréner ho nemá možnosť v týchto funkciách nahradiť, dieťa trpí a tréningový progres stagnuje. Vnímavý tréner spraví krok k rodičovi, pozve ho do procesu, rozpráva s ním o dieťati. Pýta sa rodiča ako dieťa vníma, vyjadruje mu, ako ho vníma on. Poskytne mu priestor, aby vystúpil zo submisívnej pozície a zaujal miesto, ktoré mu patrí a na ktorom ho čaká jeho dieťa. Tento krok k rodičovi vyžaduje istú mieru zrelosti trénera. Osobnostne nezrelý tréner to nevie realizovať, obavy o to, že rodič ohrozí jeho pozíciu mu to nedovolia.
Tréner neprevezme svoju rolu vodcu tréningového procesu a snaží sa vyhovieť rodičom a ich požiadavkám. Nie je autonómny, nevie dieťaťu poskytnúť vedenie. Rolu trénera často prevezmú premotivovaní rodičia a tréner sa stáva len technickým zabezpečovačom tréningu a nie nositeľom vízií. Dieťa môže prežívať pocity stratenosti a nedôvery k trénerovi. Trénera vníma ako slabého a nerešpektuje ho, začína stagnovať a postupne sa stráca v tlaku rodiča. Tréner potrebuje byť citlivý k tomu, čo sám cíti. Ak vníma, že začína strácať svoju pozíciu a stáva sa služobníkom predstáv rodičov, nie je na dobrej ceste. Obnoviť svoju prirodzenú vodcovskú pozíciu znamená nazrieť do svojho vnútra a zistiť, kde ju stratil. Podstatná je hlboká a odvážna práca s vlastným JA, uvedomenie si vlastnej odbornosti a zodpovednosti za dieťa v tréningu. Je to cesta, ktorú človek (tréner) pravdepodobne nemôže prejsť sám. Potrebuje k tomu vzťah. Niekedy partnerský, či priateľský, v niektorých prípadoch terapeutický. O procese nachádzania vlastnej hodnoty trénera a dôvery v seba by bolo vhodné napísať viac, možno sa k tomu niekedy dostaneme.
Vzťah, s ktorým sa často stretávam v párovej psychoterapii, kde partneri o sebe navzájom nevedia základné veci. Často počúvam vety typu:
„Nevedel som, že to vnímaš takto, škoda že sme sa o tom nikdy za 20 rokov neporozprávali.“
„Ja som nevedela, že môžem a nechcela som ťa otravovať, bála som sa spýtať.“
„Veď si mohla, ja som si myslel, že ťa to nezaujíma, tak som o tom nehovoril.“
Príklad z partnerského života napovedá, že aj najbližší ľudia, ktorí spolu dlhé roky žijú, sa boja stretnúť v pravdivosti. Vzťah trénera a rodiča nie je výnimkou. Tréner si niečo myslí, rodičia si niečo myslia, chodia okolo seba, nikto nezačne, nikto nepomenuje, čo sa medzi nimi deje. Dieťa chodí na tréningy, vidí mrzutého trénera, ktorý bočí od rodičov. Doma počúva debaty rodičov o tom, ako by to malo byť inak a ako to tréner robí zle. Pritom sa stačí stretnúť a rozprávať. Tréner je odborník, ktorý je zodpovedný za tréningový proces. Jeho úlohou je aj otvárať témy, ktoré nikto iný zatiaľ nemal odvahu otvoriť a pomenovať. Jeho zverenci čakajú nato, že to niekto spraví a budú môcť trénovať v slobodnej atmosfére.
Keď sa z tréningu stane rodičovský krúžok. V psychoterapii exitujú prísne pravidlá slúžiace k tomu, aby terapeut nestrácal svoju pozíciu. Nie preto, že by ju potreboval držať z dôvodu vlastného narcizmu, ale z dôvodu, aby nepoškodil klienta. Ak terapeut stratí svoju pozíciu, prestáva liečiť. To isté platí v trénerstve, aj keď rola trénera je oveľa voľnejšie definovaná ako rola terapeuta. Terapeut si napr. s klientom nepotyká počas, ani nikdy po terapii. Vyhýba sa každému kontaktu mimo terapeutických sedení a platí to aj po ukončení terapie. To pri trénerstve neplatí, tréner si je s rodičmi oveľa bližší a je to tak v poriadku. Priateľstvá s rodičmi vznikajú, a tiež je to v poriadku. Potreba zachovania autority a trénerskej role je však dôležitá. Deti nechcú, aby ich trénoval otcov kamarát, oni potrebujú veľkého trénera, ku ktorému vzhliadajú a rešpektujú ho. Tréner potrebuje vzťahy s rodičmi udržať v hraniciach, ktoré neohrozia jeho pozíciu.
Po viacerých typoch vzťahov obsahujúcich určitú mieru patologických čŕt sa dostávame ku vzťahu, ktorý takéto črty neobsahuje. Pravdepodobne preto sa v bežnom živote nenachádza a môžeme ho nazvať ideálom. Ideály sú dôležité, určujú smer a majú v sebe príťažlivosť. Nemôžeme ich vlastniť, ale môžeme sa im približovať, na krátke chvíle ich zažívať a potom opäť strácať. Vzťah dvoch ľudí nie je dobrý preto, že je ideálny, ale preto, lebo chce byť ideálny a jeho účastníci sa on usilujú. Tréner a rodič sú dôležití partneri. Ich seriózne partnerstvo je pre formujúceho sa športovca podobne dôležité ako vo všeobecnosti partnerstvo rodičov pre celkové šťastie dieťaťa. Zdravý vzťah trénera a rodiča je založený na základe vedomia seba obidvoch zúčastnených. Tréner vie, kto je a pozná svoje kvality. Verí svojej osobnosti a verí svojej odbornosti. Vie, čo môže ponúknuť a nedá sa v tom spochybniť rodičom. Pozícia rodiča na druhej strane je podobná. Rodič pozná svoje dieťa, má ho rád a chce pre neho to najlepšie. V počiatku si trénera overuje. Keď sa postupne presviedča o jeho kvalitách a hlavne o tom, že tréner neohrozuje jeho pozíciu rodiča, dáva mu väčšiu slobodu v pôsobení na dieťa. Testovanie a overovanie prebieha aj z trénerovej strany. Overuje si, aké má rodič predstavy a potreby. Zisťuje, či chce a môže investovať svoje úsilie do formácie dieťaťa. Zisťuje, či má rodičovu dôveru, ale vie, že dôvera rodiča nemôže prísť hneď. Dôvera je cestou. Chápe rodiča v jeho opatrnosti a dáva mu čas. Nenalieha, vie, že zmena prichádza v čase.
Vzťah trénera s rodičom je často prehliadaný a na jeho dôležitosť sa nekladie zásadný dôraz. Prečo to tak je, je otázne. Môže to byť preto, že vplyv tohto vzťahu na dieťa je nepriamy a nedá sa úzkostne a technicky riadiť. Možno preto, že vyžaduje pokoru u obidvoch strán a uznanie si vzájomných pozícii. Možno pre rôzne iné dôvody, nevieme. Vieme však to, že dieťa potrebuje, aby vzťah medzi týmito pre neho dôležitými osobami fungoval a bol pre neho oporou.