Mgr. Peter Hvorka
www.quies7.sk
2/2023
Uverejnené: Futbalový tréning 2023/1
Do mojej praxe prichádza mladá žena. Počas niekoľkých sedení rozprávame o rôznych témach. Mám stále pocit, akoby tam nebola, akoby sme sa nestretávali v podstate jej prežívania a témy, ktorá ju prenasleduje. Niečo sme stále nepomenovali, niečo tu visí, a nedá sa o tom rozprávať. Rozmýšľam, prečo je to tak. Predstavujem si, že sa jej o tom pravdepodobne nedá rozprávať ani na iných miestach a pri niekom inom. Uvedomujem si, že nemá sebapodporu hovoriť o svojich pocitoch, že nemusí mať skúsenosť s tým, že ju niekto chce vypočuť. V jej živote nemusela byť osoba zaujímajúca sa o to, čo sa jej stalo, ako to na ňu dopadlo, prípadne je možné, že nikto ani nevie, že sa jej niečo stalo. Môže byť pre ňu dôležité to so mnou zdieľať, ale ešte neprišiel správny čas...
Dramatický úvod článku môže čitateľa navádzať k myšlienkam, že pôjde o niečo iné ako šport, že číta kazuistiku traumatizovaného mladého človeka a nie článok o športovej psychológii. Ako to často býva, pravda je niekde uprostred. Udialo sa niečo traumatizujúce v trojuholníku mladý športovec – tréner - rodičia. Udialo sa niečo, čo na dlhé roky ovplyvnilo mladú ženu na všetkých jej osobných a vzťahových úrovniach a zastavilo to jej kariéru športovkyne, možno budúcej trénerky. Ako to súvisí s výkonnosťou? Tak, že pojem výkonnosť bol pre ňu synonymom pojmu život počas celej jej 16-ročnej športovej kariéry. V tomto článku stále ostaneme v hĺbke prežívania jednotlivca. V niektorom z pokračovaní sa dostaneme do vzťahových tém, čo je dôležité v kolektívnych športoch ako napr. futbal. Pochopiť individuálnu hĺbku prežívania jedného športovca je kľúčové pre nastavenie fungovania celého tímu.
Tréning dieťaťa je oproti tréningu dospelého špecifický v potrebe citlivosti. Priama zameranosť na výkon je nebezpečná a často kontraproduktívna. Nepriamosť a neprirodzené odkladanie konfrontácie s potrebou výkonnostného rastu sú tak isto zavádzajúce. Výkon či radosť? Otázka, ktorá v určitej fáze prípravy mladého športovca vždy prichádza. Skôr alebo neskôr pred ňou stojí každý rodič a každý tréner. Ponechať deťom radosť z pohybu a hry, alebo hneď v počiatku nastúpiť na cestu výkonnosti a zbierania ocenení na súťažiach od najmladších kategórií? Odpoveď na túto otázku nachádzame na rôznych miestach, často aj na tých, kde sa otázka ani nestihla dostaviť a odpoveď je automaticky predom pripravená. Riziko nesprávnych rozhodnutí je na základe takto získaných, často paušálnych a povrchných odpovedí, vysoké. Je to všeobecný príznak dnešnej doby, kde sa predpokladá, že na otázky sú rýchle odpovede a na problémy riešenia. Bez pokory, sebakritiky, trpezlivosti a námahy. Ako teda pristupovať k dieťaťu v tréningu a ako zvoliť správny prístup k jeho výkonnosti, pretekom, či zápasom?
Skúsme odpoveď hľadať v prirodzenosti detského a všeobecne aj ľudského prežívania. Človek sa prirodzene vyvíja a zreje rôznymi formami. Rastie fyzicky, zdokonaľuje všetky svoje poznávacie procesy. Učí sa rozprávať, čítať a myslieť. Koordinuje svoje pohyby, stále viac dostáva sám seba a svet okolo seba pod kontrolu. To sa deje aj v športe, kde športovec dostáva svoj šport stále viac pod kontrolu, a tým sa stáva lepším športovcom. Je to prirodzený proces, ktorý sa deje aj zvieratám. U zvierat však tento proces končí pri uspokojení ich základných životne dôležitých potrieb. Mladý lev sa naučí loviť a je spokojný, nepotrebuje a ani nevie sa naučiť svoj úlovok uvariť, stačí mu, že nie je hladný. Človek to ale vie a má potrebu variť stále dokonalejšie a chutnejšie jedlá. A má aj ďalšie z pohľadu jeho prežitia zbytočné potreby. Na rozdiel od zvieraťa, ktoré všeobecne beží len keď mu ide o život alebo loví, človek dokáže bežať aj vtedy, keď chce byť „len prvý“, alebo beží za loptou a chce dať gól. Nemusí ísť nutne o potrebu byť prvý, to by bolo patologické. Hovorme o potrebe zlepšovať sa a rozširovať svoje poznanie či schopnosti. Táto potreba je prirodzená a charakterizuje nás. Máme ju vo všetkých životných oblastiach, v škole, v práci, v športe a všeobecne v celom našom sociálnom poli, je to náš spôsob žitia a prežitia vo svete, nestačí nám len loviť a rozmnožovať sa, potrebujeme viac. Výkonnosť je v tomto kontexte pojem vyjadrujúci merateľnú kvalitu miery naplnenia potreby. Ak nie je potreba, výkonnosť nemá svoju základnú hybnú silu a nerozvinie sa. Kto nemá potrebu dávať góly, nikdy nebude dobrý strelec, kto nemá potrebu rýchlosti, nerozvinie ani schopnosť byť rýchly a nikdy nebude víťazný atlét. Môže byť ale dobrý v inom športe alebo inej činnosti, pri ktorej takúto potrebu má. Nasúva sa otázka, či ešte pred zahájením procesu rozvoja výkonnosti nie je potrebné skúmať potreby a túžby dieťaťa športovca. Pri správnej diagnostike potrieb vieme napomôcť dieťaťu v správnom čase nasmerovať sa smerom, ktorý je pre neho prirodzený a predísť sklamaniam a psychickým zraneniam. Keď tréner, ale hlavne rodič dopomôže dieťaťu, aby mohlo objaviť svoje potreby a túžby, skonfrontovať ich so svojimi schopnosťami a následne rozvíjať, výkonnosť prichádza prirodzene a trénerská práca s výkonnosťou nie je frustrujúca, ale naopak zmysluplná a napĺňajúca pre trénera aj športovca.
Rodič a tréner sú v tomto procese prepojení viac ako to je na prvý pohľad viditeľné. Ich úlohou je objaviť kvality dieťaťa a reagovať na ne. Citlivosť na jemnosť, s ktorou dieťa signalizuje túžby a potreby a hľadá ako si ich overiť v praxi, je kľúčová. Dieťa skúša a testuje seba a svet v okolí. Chodí na rôzne krúžky, v škole ma viaceré predmety, na telesnej výchove ochutnáva základné športy. Rastie a zreje vo vzťahoch, hlavne s matkou, neskôr s otcom. Očakáva reakcie na svoje správanie a na ich základe sa v niečom upevňuje a niečo naopak opúšťa. Očakáva odozvu na svoje správanie v športe, v predmete, či krúžku. Nevie sa rozhodovať ako dospelý, potrebuje vnímať reakciu okolia. V počiatku každého športu prebieha tento proces, dieťa skúša a hľadá potvrdenie. U rodiča aj u trénera. V tejto fáze, ktorú môžeme pracovne nazvať diagnostickou alebo rozlišovacou, nie je priestor pre systematický rozvoj výkonnosti. Pre dieťa je to fáza zisťovania, či chce alebo nechce robiť konkrétny šport. Od trénera potrebuje vytváranie pocitu bezpečia a slobody, aby mohlo skúmať či ostane alebo neostane v tréningovom procese. V tejto fáze je nevhodný akýkoľvek nadmerne direktívny prístup. Priliehavo pôsobiaca autorita trénera, ktorý potrebuje byť viac otcovský ako v neskorších fázach tréningového procesu, je nenahraditeľná. Rizikom tejto fázy je, keď je dieťa narcistickým projektom trénera alebo rodiča, ktorí majú vtedy tendenciu si podvedome napĺňať svoje potreby cez dieťa. Majú svoju predstavu aké má dieťa byť a vedú ho na jej základe a nie podľa prirodzených potrieb dieťaťa. Nedovolia, aby si dieťa overovalo svoje potreby cez ich spätné väzby, ale naopak vkladajú do dieťaťa svoje potreby. Tento proces je podvedomý a zúčastnení si ho neuvedomujú. Na povrchu sa môže javiť, že sú nadmerne podporní pre dieťa a ich cieľom je, aby dieťa malo čo najlepšie podmienky na tréning a dosahovalo najlepšie výsledky, lebo je to dobré, je šťastné a čaká ho skvelá športová budúcnosť. V tejto fáze je logicky najväčší prísun nových detí do klubov a pri jej správnom priebehu aj najväčší odchod detí, ktoré sa konkrétnemu športu venovať nechcú.
V neskorších fázach tréningového procesu, kedy sú deti stále deťmi, ale už staršími a základné zoznámenie s konkrétnym športom majú za sebou, sa do popredia dostáva otázka, ktorú sme už vyššie spomínali. Výkon či hra? Táto otázka je jednou zo základných počas celej tréningovej prípravy v rámci detského veku až do puberty a v určitej forme musí pretrvať aj naďalej, celú športovú kariéru aj v dospelosti. Otázka môže navodzovať dojem, že je potrebné si vybrať. Ale nie je to pravda, vybrať si nie je potrebné, a dokonca to nie je ani vhodné. Otázku potrebujeme zjemniť, spraviť ju menej čierno-bielou, preformulovať ju a rozšíriť na otázku: „aký pomer hry a výkonu má obsahovať tréning dieťaťa“? Prípadne ako sa tento pomer má meniť s rastúcim vekom detí, alebo ako sa tento pomer má meniť vzhľadom k individualite dieťaťa športovca. Rôzne deti v tíme to predsa majú inak. Tréner vychováva družstvo a zároveň aj jednotlivca, ktorého role v tíme sa môžu vyvíjať a meniť, prípadne ho môže individuálne presúvať do napr. výkonovo viac zameraného družstva pokiaľ to dieťa zvláda a chce. Na výkonnosť v detskom športe je potrebné nazerať z hľadiska procesu, nie výsledku. Sporná je dichotómia dnešnej doby v otázke výchovy a vzdelávania detí. Rozdelenie na zástancov kladenia nárokov na deti a ich odporcov. Deje sa to v školstve hlavne medzi zástancami klasického školstva a zástancami alternatívneho školstva. No toto nebezpečné rozdelenie je prítomné aj v detskom športe. Zástancovia výkonnostného športu stoja oproti zástancom športu hravého. Jednou z príčin tohto rozdelenia je nepochopenie výkonnosti. Je tragický omyl pozerať sa na výkonnosť výlučne ako na schopnosť dosahovať výsledky a umiestnenia. Výsledky sú len krátko trvajúce ovocie výkonnosti. Len niekoľkým a len niekoľkokrát v živote sa podarí vyhrať. Existuje iný dôvod prečo viesť deti k výkonnosti? Neexistuje širší pohľad na výkonnosť? Výkonnosť je pre človeka a dieťa prirodzená hlavne z hľadiska procesu, nie z hľadiska dosiahnutého cieľa. Je bytostne dôležité, aby človek a zvlášť dieťa nerezignovalo na svoje túžby viac spoznávať, viac dokázať, byť lepší, byť rýchlejší, objavovať nové veci, dávať viac gólov, atď. A to bez ohľadu nato, či sa to na zápase alebo preteku podarí. Ak dieťa budeme presviedčať, že nie je potrebné sa snažiť, zlepšovať, nie je potrebné sa zapierať, byť trpezlivý, nie je potrebné premáhať lenivosť, učiť sa nové veci a hlavne ho budeme ochraňovať od každej možnosti kontaktu s frustráciou a neúspechom, ako chceme, aby v dospelosti zvládalo všetky nástrahy života, ktoré ho čakajú? Ako chceme, aby bolo v dospelosti úspešné, keď mu v detstve nedovolíme, aby zabojovalo o úspech a bolo úspešné? Šport ako správne vyvážená činnosť hry a výkonnosti je pre dieťa ideálnym priestorom, kde môže skúšať hru na dospelého. Kde si môže bezpečným spôsobom odskúšať emočné situácie, ktoré stretne v dospelosti v reálnom boji o lepší život pre seba a svoju rodinu. Detský šport je jednou z možných príprav na život dospelého človeka, je hravý a súťaživý zároveň, a je to tak dobre, neoddeľujme tieto jeho dve základné podstaty. Detský šport je zároveň aj prípravou na šport v dospelosti, čo je taktiež dôležitý rozmer. Tréneri majú nenahraditeľnú úlohu ovplyvňovať deti, budúcich dospelých športovcov, a hlavne budúcich dospelých ľudí. Popísali sme si úvodnú diagnostickú fázu práce s dieťaťom, ďalej sa pozrime konkrétnejšie na poznatky o fázach vývinu dieťaťa, ktoré môžeme využiť na prácu s výkonnosťou detského športovca.
Mladší školský vek je obdobie 6-8/9 rokov veku dieťaťa. Dieťa si osvojuje nové role vzhľadom k nástupu do školy a zisťuje, že sú na neho kladené nároky. Tie sú podľa možností jemné, ale minimálne z hľadiska povinnej školskej dochádzky sú náročné a neregulovateľné. Škola je prvá vážna inštitúcia, dieťa je konfrontované s formou reality ako nikdy predtým. Prichádza do kontaktu s realitou a zisťuje, že všetko nie je len hra. Kontakt s požiadavkou školského výkonu dieťa privádza k nutnosti spoznávať a budovať schopnosti, ktoré dovtedy nepotrebovalo. Napriek tomu v tomto období dieťa ostáva ešte pravým dieťaťom so všetkým, čo deti charakterizuje. Potreba silnej emočnej väzby ostáva aktuálna a rozširuje sa z rodiča aj na učiteľa a v našom prípade tiež na trénera. Tréner by to nemal prehliadnuť. Človek celoživotne zreje prostredníctvom vzťahu, ale v detstve zvlášť. Požiadavky na výkon by mali byť podávané citlivo, prostredníctvom hry, tak, aby sa dieťa o tréning zaujímalo. V počiatku je požiadavka na tréning výkonnosti realizovaná priamymi metódami nevhodná. Podiel priameho výkonnostného tréningu je možné zvyšovať na prelome s obdobím stredného veku dieťaťa. Mladší školský vek je aj obdobím, kde stále prebieha diagnostická fáza popísaná vyššie, preto by deti mali byť citlivo vnímané rodičmi aj trénermi, aj z dôvodu rozhodovania či je ten ktorý šport pre konkrétne dieťa vhodný.
Stredný školský vek je obdobie od približne 8.-9. roku až po 12. rok veku dieťaťa. Je to vývinové obdobie, ktoré všeobecne môžeme považovať za fázu emočnej vyrovnanosti, Freud ju nazýva tiež fázou latencie. Dieťa sa v tomto období rozvíja stabilne, je otvorené k svetu, očakáva jasné a zrozumiteľné odpovede a vysvetlenia. Toto obdobie je považované aj za obdobie prípravy na ďalšie oveľa dynamickejšie obdobie, ktorým je neskoršia puberta. Dieťa sa potrebuje stabilizovať v čo najväčšej miere, aby ustálo nestabilitu, ktorá príde v puberte. Odliv detí od vybraného športu v tejto fáze je menší ako v predchádzajúcom období, tréner si môže dovoliť zvyšovať nároky na deti. Môže predpokladať, že deti v tíme chcú byť a prirodzene sa chcú zlepšovať. Je potrebné to využiť, naučiť ich výkonnostnej stabilite, zdokonaliť ich v technických schopnostiach a dať im prežiť pocit úspechu na prvých súťažiach. Športové úspechy v tomto období sú pre detský vývin významné iným spôsobom ako v predchádzajúcom období. Dieťa si viac uvedomuje význam prístupu k tréningu a jeho odraz na výsledku v súťaži. Dieťa si osvojuje formy tréningu a nerebeluje voči nim. Na základe skúsenosti si vytvára svoj osobný štandard výkonu. Pozná svoje úspechy, začína spoznávať svoje osobné spôsoby výkonnostného rastu a aplikuje ich na tréning. Vytvára si svoje subjektívne výkonnostné štandardy. Jeho pohlaď na vlastnú výkonnosť je stabilnejší a menej situačne ovplyvniteľný. Neúspech si vie interpretovať ako aktuálne zlyhanie a nie svoju všeobecnú neschopnosť.
Puberta je prvé obdobie dospievania vymedzené vekom približne 12-15 rokov. Druhým obdobím dospievania je adolescencia, ktorou sa ale nebudeme v tomto texte zaoberať. Puberta je búrlivým a nestabilným obdobím hľadania vlastnej identity. Dospievajúci jedinec môže byť impulzívny, jeho reakcie sú často neprimerané. Fyzický vývin často predbehne ten psychický, a nie každý jednotlivec to vie prijateľným spôsobom zvládnuť. Tréner v tomto období nemá jednoduchú pozíciu. Jeho zverenci môžu byť kritickí a práca s nimi je často konfliktnejšia. Stabilita z predchádzajúceho obdobia je preč, výkyvy v prežívaní a správaní športovcov môžu byť pre trénera a aj pre nich frustrujúce. Výkyvy sú prítomné aj vo výkonnosti. Mladý športovec objavuje svoje premieňajúce sa telo a ovplyvňuje to jeho výkonnosť. Výkonnosť sa môže dočasne významne zhoršiť. Športovec hľadá oporu v trénerovi a zároveň voči nemu rebeluje a rivalizuje s ním. Tréner je podrobený testovaniu, jeho zverenci si vytvárajú svoje nové „dospelácke“ hranice a tréner je toho súčasťou. Chcú si overiť, pokiaľ môžu zájsť, koľko im je dovolené a koľko im patrí. Trénerovou úlohou je vydržať testovanie a dovoliť bývalým deťom, aby sa voči nemu nanovo vymedzili. Tréning výkonnosti v tomto období ide do úzadia. Tréner potrebuje reagovať múdro a nastaviť tréningy tak, aby svojich zverencov neodradil. Potrebuje sa v niečom podobať na trénera, ktorý má v tíme malé deti a dáva im väčší priestor na užívanie si športu ako na výkon. Jeho cieľom je vtedy spoznať sa s novými deťmi a začať s nimi športovať. Tréner dospievajúcich tiež potrebuje spoznať nové osoby, ktoré sa mu v priebehu krátkeho obdobia v tíme objavili cestou premeny z detí. Ak by v tomto období vyvíjal nadmerný tlak na výkon, môže spôsobiť to, že športovec v rámci rivalizácie s ním z tréningového procesu odchádza a prestáva športovať. Po odznení puberty nastupuje stabilnejšie obdobie adolescencie, kde tréner môže opäť nastúpiť na cestu priameho tréningu výkonnosti a doviesť svojho zverenca do nového príbehu dospelého športovca.
Vráťme sa k príbehu zo začiatku. Na neskorších sedeniach sa klientka osmeľuje a rozpráva o svojej športovej príprave. O zameranosti na výkon, ale aj o tom ako to mala rada, ako sa dostala do juniorských kategórií a ako plánovala život so svojím športom aj v dospelosti. Po chvíli rozpráva o tom, ako sa po tréningu prezliekala v šatni, prišiel k nej tréner a hovorí jej, že končí, že ju nebude trénovať vzhľadom nato, že si myslí, že to nepôjde, lebo bola prijatá na vysokú školu. Ostane stáť, čaká na vysvetlenie, ale tréner ho nepodáva a odchádza. Klientka po príchode domov rozpráva, čo sa jej stalo, matka je smutná, otec je ticho. Nik sa jej nezastane, nik nešiel za trénerom a nepokúšal sa ju ochrániť. Má výčitky, lebo otec ju videl v predstavách vysoko na medzinárodnej úrovni a finančne ju podporoval. Je zmätená, otec ju videl ako úspešnú a tréner ju odstrihol pár vetami v šatni. „Tréner ma ako úspešnú nevidel, keď to spravil? Ako to vlastne bolo? Kto som pre neho bola a čo som tam 16 rokov robila? Videl vôbec niekto, že ja som to mala rada?“