Mgr. Peter Hvorka
www.quies7.sk
8/2022
Uverejnené: Futbalový tréning 2022/4
(Text sa zaoberá výhradne psychickými aspektami trénerstva, tréningového procesu a zrenia osobnosti športovca. Nemá ambíciu zasahovať do rozmerov fyzického tréningu alebo nácviku techník konkrétneho športu. Fyzický tréning môže byť založený na odlišných princípoch a neprotirečí to tomu, čo je v texte uvedené o problematike psychického zrenia.)
Krehkosť ľudského zrenia a špeciálne detského zrenia je fenomén hodný zastavenia a hlbšieho zamyslenia. Zamyslieť sa je potrebné nad jednotlivcom, ktorý zrie, nad prostredím, v ktorom sa to deje, a hlavne nad osobami v tomto prostredí. Človek je vzťahová bytosť, každá zmena v procese zrenia prebieha na vzťahovej úrovni, následne sa otláča do jeho individuality a vytvára jeho osobnosť. Vzťahové rozmery smerom k sebe a okoliu sú najdôležitejšie a navzájom sa ovplyvňujú. Sebaobraz, sebavedomie, sebadôvera, a mnohé iné v dnešnom športe používané pojmy majú hlboký význam, vznikajú však niekde skôr a niečo ich predchádza. Nie sú výsledkom tréningu, nácviku, ani iných foriem vedomého pôsobenia samotného jednotlivca alebo jeho trénera či okolia. Sú výsledkom vzťahového ukotvenia. Je to viditeľné už od počiatku života človeka. Vzťah vždy predchádza zmenu v individualite človeka. Proces individualizácie začína vytvorením vlastného JA. To sa deje v rannom detstve na pôde objektívnej existencie Iných, v tomto prípade takmer výlučne matky. Matka vníma dieťa, prežíva pocity, tým vytvára s dieťaťom vzťah a v realite tohto vzťahu si dieťa vytvára vlastné JA. Nedeje sa to naopak. Nie je to tak, že dieťa sa narodí s vlastným sebaobrazom a potom si s matkou ako dve individuality k sebe hľadajú cestu. Nie, sebaobraz dieťaťa vzniká a rastie v láskavom vzťahu matky k dieťaťu. Tento proces je v človeku hlboko zakorenený a kvalita individuálneho zrenia celoživotne stojí na vzťahovom základe. Nemôžeme uveriť konštruktu, že v neskoršom veku človeka to je inak a sebaobraz, sebavedomie, a z toho vyplývajúci výkon (napr. športový) vznikajú na inom ako vzťahovom základe. V priebehu vývinu osobnosti dieťaťa ostávajú najdôležitejšie primárne vzťahy s rodičmi a s najbližšou rodinou, neskôr však prichádzajú aj nové vzťahy. Dieťa vytvára kamarátstva s rovesníkmi, vzťahy s novými dospelými, a do jeho života prichádzajú tiež nové osoby nesúce určitú autoritu. Tieto osoby, zvlášť autority, majú moc ovplyvniť zrenie jednotlivca a sú nenahraditeľné, nakoľko môžu dotvoriť to, čo rodičia vzhľadom k svojej ľudskej nedokonalosti nedokázali. Bazálne vpečatenie potreby vzťahu pre rozvoj individuality bezpečne pretrváva a pôsobí aj v týchto nových vzťahoch, nie je dôvod skúšať zabezpečiť posun v psychickom zrení jednotlivca iným neprirodzeným a nefunkčným spôsobom. Každá snaha zabezpečiť tento posun odosobnenou technikou alebo nácvikom je slepá a nebezpečná. Aj keď môže dočasne budiť dojem funkčnosti, z dlhodobého hľadiska fungovať nebude a spôsobí nevyrovnanosť a konečné oslabenie.
Jedným z podstatných vzťahov pre športovca je vzťah s trénerom. Podobne ako matka vytvára vzťah s dieťaťom a následne prebieha správne zrenie, tréner vytvára vzťah so športovcom a následne prebieha zrenie športovca. Nie naopak. Primárny vklad do vzťahu dáva tréner, trénerka, nie športovec. Športovec reaguje na primárny emočný vklad trénera, podobne ako dieťa reaguje na primárny emočný vklad matky, neskôr otca. Aj keď je to v staršom veku športovca iné ako pri matke a dojčati, nakoľko tréner prichádza do kontaktu so športovcom, ktorý už má za sebou určitú osobnostnú formáciu, princíp potreby prvotnej emočnej investície trénera ako osoby, ktorá primárne štrukturuje vzťah, ostáva vždy zachovaný. Nato, ako tréner môže takýto vzťah so športovcom vytvoriť a udržovať, sa pokúsime v základných rámcoch pozrieť v ďalšej časti.
Kto stojí predo mnou? Základná otázka každého vzťahu, každého stretnutia dvoch ľudí. Otázka, ktorá stavia dvoch ľudí vždy do nového dobrodružstva ich vzťahu. Otázka, ktorú ak tréner v dialógu zoberie za svoju základnú vo vzťahu k športovcovi, nedovolí im to ostávať v stereotype alebo stagnácii. Pokiaľ túto otázku tréner prehliadne alebo preskočí, riziko nesprávneho smerovania tréningového procesu je vysoké. Táto otázka sa do vzťahu trénera a športovca ponúka neustále. Pred každým tréningom a pred každým stretnutím so športovcom, pred každým rozhovorom, pred každou snahou trénera niečo športovcovi odovzdať alebo vysvetliť. Je na mieste, aj mimo času tréningu, keď tréner plánuje, rozmýšľa nad svojim zverencom, chce nastaviť správny tréningový proces.
Táto otázka je sama o sebe liečivá a sama v sebe cieľom, často aj bez nutnosti explicitnej odpovede. Samotná snaha o to priblížiť sa, vidieť a pochopiť v úprimnom záujme človeka, ktorý pred nami stojí, je kľúčová pre naštartovanie jeho procesov zdravého zrenia. Tento človek o tom potrebuje vedieť. Potrebuje vedieť, že niekto sa zaujíma o jeho prežívanie, zamýšľa sa nad ním a niečo pri tom prežíva. Na príklade matky a dieťaťa to vyzerá nasledovne:
V tomto procese, odborne nazývanom mentalizácia, nastáva stretnutie emočných svetov dvoch ľudí. Často sú to len sekundy, kedy dieťa vie, že matka o ňom vie, že matka vie ako sa dieťa v tom momente cíti. Keď sa to deje, je to jeden z najpodstatnejších faktorov zdravého psychického vývinu dieťaťa. Samozrejme to nikdy nie je ideálne, ľudia robia chyby vo všetkom, aj v budovaní vzťahu s deťmi. Nie je možné úzkostne túto schému dodržovať, je ale možné a potrebné sa jej v slobode približovať a vracať sa k nej pokiaľ sa na ňu zabudne. Keď vzťah dieťaťa a matky takto neprebieha, vývin môže stagnovať alebo bude umelo smerovaný neprirodzeným smerom. Dieťa, a neskôr celoživotne aj dospelý človek čaká, že príde niekto, kto zareaguje správne a emočné stretnutie sa udeje. Tréner ako každá iná autorita tiež v sebe nesie rodičovský imprinting. Jeho zverenec očakáva podvedome to, čo očakával v detstve od rodičov. Očakáva stretnutie jeho emočného sveta s trénerovým. Tréner to potrebuje vedieť a potrebuje byť nato pripravený. Potrebuje to skúsiť a zažiť, aby uveril, že to funguje. Dieťa, neskôr dospelý športovec, si nesie svoje vzťahové vzorce do vzťahu s trénerom. Stretnutie preto nie je tak čisté a jednoznačne úprimné ako medzi matkou a dieťaťom v prvých fázach života dieťaťa. V neskorších fázach života vzťahový vývin nie je nikdy ideálny, dieťa sa postupne odkláňa od zdravého vývinu a opäť k nemu prikláňa. Vznikajú drobné, niekedy väčšie rany na sebaobraze a sebavedomí dieťaťa. Tak je to vždy, nedá sa tomu vyhnúť. Ich uzdravenie záleží na opätovnom znovunájdení pravého stretnutia s druhým človekom, v našom prípade s trénerom. Tréner ako iniciátor vzťahu potrebuje začať vzťah štrukturovať správne. Nesmie byť len povrchne reaktívny na prejavy správania svojho zverenca, prípadne jeho splnenie alebo nesplnenie tréningových úloh. Tréner sa potrebuje zamerať na emočné približovanie, nazeranie a zamýšľanie sa nad psychickým prežívaním svojho zverenca. Človek ako živá bytosť je schopná reparácie vzťahového nastavenia. Čiže to ako rodičia ovplyvnili vývin dieťaťa, to s akým sebaobrazom prichádza športovec do vzťahu s trénerom, nie je nemenná skamenelina a je možne ho meniť. Správny vzťah trénera a športovca napomáha športovcovmu zreniu, ktoré je cestou k následnému zvýšeniu stability v živote a prežívaniu subjektívneho pocitu šťastia u človeka- športovca. To sa u niektorých jedincov prejaví zvýšením chuti do tréningu a zvýšením výkonnosti. Naopak, u niektorých jedincov to môže priniesť uvedomenie, že chcú v živote robiť niečo iné ako výkonnostný šport. Obidve alternatívy sú v poriadku, ľudia majú robiť čo ich v živote napĺňa, výkonnostný šport nie je pre každého. Čím skôr nájde človek svoju cestu, tým lepšie pre neho aj pre jeho okolie a celú spoločnosť. Ak to chce tréner dosiahnuť, musí dať do hry seba, svoju osobnosť a prežívanie a snažiť sa o vytvorenie vzťahu, ktorý bude napodobňovať základný rodičovský vzťah. Pozor, nie kamarátsky, to nefunguje a je to pre športovca zmätočné. Nie je možné dosiahnuť to z emočnej diaľky. Tréner potrebuje dovoliť, aby sa jeho prežívania dotklo prežívanie jeho zverenca a následne mu dať vedieť o tom, že tento sa dotyk udial. Tréner a športovec sa potrebujú poznať, cítiť, navzájom o sebe emočne vedieť. Tréner sa potrebuje vydať na cestu nazerania na športovcove prežívanie a opustiť cestu úzkostného trénovania jeho psychiky. Nebezpečne lákavé je si to uľahčiť a začať pristupovať k zverencovi len cez jeho funkčnosť. Je veľmi časté, že učiteľ pristupuje k deťom cez ich výkon v škole, a tréner cez ich výkon v športe. Je to jednoduché, jasné, okolie to akceptuje, rodičia to prijímajú, nik sa nezamýšľa, dieťa trpí, vyvíja sa neprirodzene a život ide ďalej. To je tragický omyl nazerania na druhého, a hlavne na dieťa. Nie je to cesta, po ktorej by mal ísť proces zrenia človeka všeobecne, ani konkrétne proces zrenia športovca. Tréner prichádza do kontaktu s jedinečnou osobnosťou športovca, ktorý si so sebou nesie celoživotný emočný náklad. Športovec potrebuje vedieť, že má s trénerom bezpečný prijímajúci vzťah a je akceptovaný aj s emočným nákladom, ktorý si nesie. Ak zverenec vie, že tréner ho vníma a vie o jeho prežívaní, je to jeden z najpodstatnejších faktorov jeho rastu do sily a stabilnej výkonnosti. Ako dieťa potrebuje na svoj vývin stabilný objektovo pevný vzťah s rodičmi, športovec ho potrebuje mať s trénerom. Ak sa toto deje, tak aj patologický emočný náklad, ktorý si športovec v sebe nesie a bráni mu vo výkonnosti, sa môže začať rozpúšťať a premieňať na zdravú emocionalitu. Je uzdravujúce, ak športovec vie, že jeho tréner vie o tom, ako sa cíti pred štartom, že vie o jeho strachoch a ohrozeniach, vie o jeho rodinnom zázemí a vzťahoch mimo tréning. Že pozná jeho túžby, rešpektuje ich a podporuje ich pokiaľ sú reálne. Ak nie sú, dáva športovcovi spätnú väzbu a koriguje ho. Je to hlboké a široké dobrodružstvo, oveľa širšie ako osamotená a tak často aplikovaná schéma tréning-regenerácia-výkon. V ďalšej časti sa pozrieme na interakciu trénera a športovca konkrétnejšie.
Schéma tréning - regenerácia, a z toho vyplývajúci výkon, je v poriadku, tvorí torzo vývinu športovca a je potrebné ju zachovať. V súčasnej dobe sa vo veľkej miere objavujú pokusy rozšíriť ju o formáciu psychiky športovca. Väčšina vrcholových športovcov má túto zložku prípravy ošetrenú. Ide o rôzne prístupy a techniky, vznešene nazývané mentálny tréning, alebo ešte vznešenejšie mentálny koučing. Pristupovať k psychike človeka cez techniky odtrhnuté od subjektívneho prežívania jednotlivca a jeho vzťahového ukotvenia je všeobecne mylné, aj keď v určitých veľmi špecifických prípadoch to môže mať marginálny význam. V tomto texte rozoberáme problematiku posilňovania procesu bazálneho psychického zrenia a jeho vplyv na výkonnosť. Podobne ako v klasickej psychoterapii sa symptomatika rôznych porúch nelieči priamo, ale cestou paradoxov cez vzťah psychoterapeuta s klientom a uvedomovanie nevedomého, tak aj pri psychickej formácii športovca sa ku konkrétnym psychickým problémom alebo výzvam má pristupovať nepriamo, cez posilňovanie uvedomovania v kontaktnom vzťahu trénera a športovca.
Základná schéma emočnej vzťahovej interakcie medzi trénerom a športovcom zahŕňa vyvážený proces nazerania, mentalizácie a dôvery v proces zrenia športovca. Tréner si všíma, nazerá a zamýšľa sa nad športovcovým prežívaním, rozmýšľa ako sa cíti, čo asi prežíva (nazeranie). Následne svoje pocity prináša športovcovi. Verbálne, alebo neverbálne, podľa situácie vo vhodný čas (mentalizácia). Nazeranie aj mentalizácia sa nesú vo vedomí dôvery v proces zrenia športovca. Hovoríme o dôvere v proces zrenia, nie o dôvere vo výsledok. Dôvera v proces zrenia znamená, že tréner dôveruje v sebaregulačné procesy športovca, ktoré pri správnom vzťahu s trénerom sa prirodzene naštartujú. Dôveruje, že športovec rastie tak, ako potrebuje, pre neho ideálnym smerom, ideálnou rýchlosťou a dúfa, že rozvinie svoj potenciál a narastie v čo má narásť. Niektorí športovci narastú vo víťazov, niektorí nie, to je realita. Celý proces budovania emočnej vzťahovej väzby trénera a športovca by nemal prerásť do obsedantného sledovania a popisu všetkého, čo tréner vníma a prežíva. Pomerné zastúpenie trénerovho nazerania a premýšľania nad športovcom má byť väčšie ako trénerove vyjadrovanie týchto predstáv o prežívaní športovca. Tréner nad športovcom premýšľa, ale nehovorí mu o všetkom. Kedy a čo povedať vyžaduje trpezlivosť a presnosť. Forma, akou sa tréner pokúša mentalizovať a hovoriť športovcovi o tom, čo z neho cíti, je dôležitá a nesie riziká psychických zranení. Je dôležité, aby tréner hovoril na úrovni predstáv a jeho vyjadrenia boli otvorené, bez „bodky na konci“. Nie je vhodné, aby sa vyjadroval ako expert na prežívanie športovca.
„Zdá sa mi, že si bol v poslednej jazde neistý, čo sa deje?“
„Po tom poslednom páde môže byť pre teba ťažké sa znovu pustiť rýchlo.“
„Všimol som si, že keď sa na pretekoch stretneš s XY z klubu XY, máš úplne iný výraz ako zvyčajne. Rozmýšľal som nad tým, že môže byť pre teba ťažké s ním súperiť.“
„Všimol som si, že tvoji rodičia majú doma problémy, nemusí byť pre teba jednoduché sa teraz sústrediť na tréning.“
„Viem, že sa už dlho trápime s touto technikou, môže byť pre teba ponižujúce, že ostatní v družstve to už ovládajú a ty potrebuješ ešte čas.“
„ Rozmýšľal som, že to teraz pred polrokom v škole nemusí byť ľahké, zdá sa mi, že si hlavou niekde inde, je to v poriadku, pred vysvedčením to takto často býva, viem, že veľa trénuješ, si unavený a nie vždy sa ti dá pripraviť do školy.“
„Poslednú jazdu si išiel pomaly, máš strach, nemysli nato, že môžeš padnúť, ver si!“
„Odkedy si padol, vôbec sa nepúšťaš, niečo s tým treba spraviť, bez rýchlosti to nepôjde.“
„Máš strach z XY, keď ťa stále poráža, to je psychika, musíš to prekonať, bojuj!“
„Viem, že rodičia majú teraz ťažkosti, ale nechaj to pred dverami telocvične, na tréning musíš chodiť s čistou hlavou.“
„Školu nerieš, to ťa nemusí trápiť, život ťa naučí, si dobrý v športe, rozvíjaj to.“
Mohli by sme uvádzať ďalšie príklady trénerových hypotetických mentalizačných pokusov. Ovládať umenie správnych slov je zložité, psychoterapeuti musia absolvovať dlhoročné výcviky a vo svojej praxi sa tomu stále ďalej a každodenne učia. Tréner nemá priestor zameriavať sa výhradne a detailne na svoje mentalizačné vyjadrenia. Je ale potrebné, aby vedel rámcovo reagovať a nerobil hrubé chyby, ktoré spôsobujú hlboké zranenia a zastavujú športovcov rast. Tréner nemá byť za experta, nemá vnucovať svoje pocity športovcovi a má mu nechať možnosť na slobodnú reakciu. Nesmie sa dožadovať reakcie na svoje mentalizačné vyjadrenie. Ak by to robil, negatívne by ovplyvnil rast športovca.
„Mám pocit, že pre teba môže byť ťažšie chodiť na tréningy, keď tvoj otec prišiel o robotu a vieš koľko ho stojí tvoje športovanie“.
Dieťa počúva a ostáva ticho a tréner nalieha ďalšou otázkou: „ Je to tak?“
To nie je správne, reakciu treba nechať otvorenú. Dôvera v proces zrenia je posledné a zásadné ohnivko v reťazi vzťahu trénera a športovca. V úvode sme spomínali emočné stretnutia dvoch ľudí, ktoré trvá niekoľko okamihov, možno sekúnd. Netrvajú stále, tréner nemôže byť na športovca napojený pupočnou šnúrou. Od pôrodu sme samostatné bytosti a pupočné napojenie je navždy prerušené. Ostávajú nám len okamihy, už spomínané emočné stretnutia, alebo stretnutia myslí, ako ich pomenoval významný psychoanalytik Donald Winnicott. Po nich a medzi nimi ostáva len dôvera rodiča - trénera v proces zrenia dieťaťa a vedomie dieťaťa o dôvere rodiča - trénera. Medzi stretnutiami trénera a športovca, medzi tréningami, medzi pretekmi, či medzi rozhovormi je vždy viac časového priestoru ako v nich. Tréner potrebuje byť zameraný na tento čas, lebo aj v ňom prebieha zmena zrenia. Na športovca vtedy dopadá všetko čo prežil v tréningu či preteku, a prebieha proces zvnútorňovania. Dôvera v proces zrenia športovca je v týchto medziobdobiach zásadná. Športovec si v sebe nesie obraz trénera, a vedome aj nevedome s ním pracuje. Je na ich vzťahu, aký obraz trénera si odnáša. Ak si odnáša obraz trénera dôverujúceho v jeho rast, tento obraz ho posilňuje a buduje. Pokiaľ to tak nie je, zrenie športovca nebude ideálne. Dôvera v proces zrenia má svoj význam aj v rámci separácie. Vývin dieťaťa je zavŕšený jeho separáciou od rodičov. Separácia športovca nastáva opakovane pri každom preteku jeho postavením sa na štartovú čiaru, kde tréner už v ničom nepomôže. Dôvera však pretrváva. Vedomie športovca, že tréner ho pozná, vie o jeho vnútornom živote a dôveruje v jeho rast, je ničím nenahraditeľné. V momentoch separácie na štartovej čiare a počas preteku toto vedomie pôsobí, podobne ako na človeka v dospelosti pôsobí to, ako ho vnímali rodičia.
O budovaní vzťahu a jeho vplyve na psychiku jednotlivca existuje množstvo kvalitných kníh. V súčasnej vede prebiehajú výskumy vplyvu vzťahu na vývin mozgu a jeho konkrétne centrá. Pomocou moderných zobrazovacích prístrojových metód je nespochybniteľne dokázané, aký zásadný je tento vplyv a aké významné sú rozdiely v raste určitých centier mozgu človeka vzťahovo uspokojeného a vzťahovo deprivovaného.
Sú to zaujímavé zistenia, ale menia niečo v spoločnosti, alebo konkrétne vo formácii športovcov?
Otázka pre všetkých zúčastnených, rodičov aj trénerov.